Peter Klučka, národný cyklokoordinátor, Vás pozýva nazrieť na jeho putovanie po medzinárodných cyklocestách EuroVelo, ktoré vedú naprieč Slovenskou republikou. Sám sa rozhodol pred pár rokmi absolvovať EuroVelo trasy, ktoré prechádzajú jeho rodným mestom.

V dnešnom diely sa pozrieme na jeho cestovanie po trase EuroVelo 13, ktorá je najdlhšou trasou EuroVelo, prechádzajúcou cez Slovensko.

EuroVelo13

EuroVelo 13, najdlhšia európska cyklotrasa o celkovej dĺžke takmer 10 400 km, spájajúca Barentsove more s Čiernym morom začína na nórsko-ruskej hranici pri obci Grens-Jakobselv a končí v dedinke Carevo v Bulharsku pri tureckých hraniciach. Vedie pozdĺž bývalej hranice, ktorá do 80 rokov minulého storočia rozdeľovala západnú a východnú Európu. Dostala preto názov „Cesta železnej opony“. Dopravil som sa tam postupne lietadlom na trase Viedeň – Oslo- Alta, následne autobusom na najsevernejší výbežok Európy Nordkapp. Odtiaľ loďou popri pobreží až na štart cyklotrasy EuroVelo 13 a potom 53 dní na dvoch kolesách až do Bratislavy. Postupne som na bicykli prešiel Nórsko, Fínsko, Petrohrad, Estónsko, Lotyšsko, Litvu, Kaliningradskú oblasť, Poľsko, Nemecko, Českú republiku a Rakúsko Zostávajúcich 4500 kilometrov plánujem dokončiť v júli 2021.

Po vylodení takmer na začiatku EuroVelo 13 v nórskom Kirkenes

Cestou som prechádzal 1600 kilometrov dlhým úsekom nádhernou fínskou krajinou s tisíckami jazier, kde mi spoločnosť robili celé hodiny iba soby. Jazdil som po asfaltových cestách v strede borovicových a brezových lesov. Prejazd jednotlivými väčšími mestami bol bezpečný s ohľadom na nás diaľkových cyklistov. Vzhľadom na prevládajúce sychravé a daždivé počasie som prespával striedavo v stane v kempoch a v penziónoch.

Je júl a tu vo Fínsku slnko svieti celý deň a celú noc

Z Fínska som sa presunul autobusom do Petrohradu, kde som doprial bicyklu aj sebe jednodňový oddych. Samotné mesto stojí za prehliadku, avšak podmienky pre cyklistov v tomto obrovskom meste nie sú najlepšie. Väčšinou sa jazdí po chodníku.

Z Ruska som popri Fínskom zálive prešiel do pobaltských republík Estónska, Lotyšska a Litvy, kde som prechádzal už hustejšie obývanou krajinou zväčša po dobre vybudovaných cyklocestách, vedúcich popri mori, ale aj lesmi a okolitou krajinou. Prejazd hlavnými mestami Estónska a Lotyšska Tallinom a Rigou bol cyklistickým zážitkom sám o sebe. Všetky tri pobaltské republiky si cyklistov vážia a vytvárajú im bezpečné cyklocesty v intraviláne a extraviláne svojich miest.

„Gýč“ okolo 23:00 pri fínskom jazere

Pokračoval som prejazdom kaliningradskou oblasťou, patriacou Ruskej federácii, ktorá bola donedávna územím so zákazom vstupu civilnému obyvateľstvu. V súčasnosti je tento úsek medzinárodnej cyklocesty EuroVelo 13 zaradený do pamiatok svetového prírodného dedičstva UNESCO voľne prejazdný s možnosťou vychutnávať si popri ceste nekonečné piesočné pláže a osviežujúcu morskú vodu. Paradoxne práve vďaka tomu zákazu voľného pobytu sa tu zachovala neporušená krajina.

Baltické pobrežie v Estónsku

Zo „zakázanej oblasti“ som sa presunul na poľské pobrežie Baltiku, kde kvalita cyklociest bola úmerná územiu, ktorým prechádzali. Popri pobreží to boli väčšinou asfaltové, resp. betónové cyklocesty. Cyklocesty však viedli aj vnútrozemím v borovicových lesoch a rašelinovými poľami s nespevnenými prevažne piesčitými cestami. Všetky cyklocesty však ponúkali možnosť spoznávať oblasť, ktorá bola donedávna prísne stráženou hranicou a kde sa ľudia pokúšali odvážne ju prekročiť po mori na ceste za slobodnejším životom. Pozostatky strážnych veží sú nemým svedectvom tohto smutného obdobia európskych dejín.

Samá voda, samá voda aj tu v Poľsku

Rovnaký ráz mala aj krajina v bývalom rozdelenom Nemecku, kadiaľ medzinárodná cyklotrasa prechádzala. Zrušené a doteraz neobnovené železničné trate. Opustené mosty a pozostatky vysokých betónových múrov s pásmi elektrinou napustených drôtov a rôznych dômyselných oceľových a betónových zábran proti slobodnému svetu so slobodným zmýšľaním tu možno stretnúť doteraz. Našťastie už iba ako ukážky ľudskej blbosti.

Iba málokomu sa podarilo múr preliezť…

Po prekročení nemecko-českých hraníc som to mal popri šumavských kopcoch a rieke Morave na Slovensko rakúskom pohraničí domov už na skok.

Lipno, teda už doma

Slovenskom prechádza 90 kilometrový úsek popri rieke Morava od obce Brodské až po bratislavskú Petržalku, odkiaľ už pokračuje cez rakúske Kitsee ďalej na juh. Cyklistom tak ponúka prejazd nádhernou prírodou v tesnom dotyku s faunou a flórou rieky Moravy, zachovanej „vďaka“ prísne stráženej hranici medzi slobodným a komunistickým svetom. Je to raj vodného vtáctva a rybárov. Vďaka odstráneniu elektrinou nabitých drôtov môžu cyklisti poznávať krásy okolitej prírody, ako aj pohostinnosť obidvoch prihraničných regiónov rieky Moravy. K našim rakúskym susedom možno na bicykli prejsť po pontónovom moste, ktorý spája Moravský Svätý Ján s rakúskym Hohenau, ako aj kompou spájajúcou slovenskú Záhorskú Ves s rakúskym Angern, alebo novým mostným cyklistickým a turistickým spojením „Mostom Chucka Norrisa“ (oficiálne Most Slobody). Ten umožňuje pohodlný pohyb medzi bratislavskou mestskou časťou Devínska Nová Ves a zámkom Schlosshof na rakúskej strane. V súčasnosti sa už pripravuje výstavba mosta pre peších a cyklistov medzi Vysokou pri Morave a Marchegom a v pláne sú aj ďalšie cestné spojenia medzi slovenskou a rakúskou stranou, ktoré budú slúžiť aj pre cyklistov.

Na našej strane však je nevyhnutné, čo najskôr dobudovať bezpečný prejazd takmer 4,5 kilometrovým úsekom medzi bratislavskými mestskými časťami Devín a Karlova Ves.

Všetky tri medzinárodné cykloturistické trasy, prechádzajúce našim územím, tak poskytujú jedinečnú a neopakovateľnú možnosť vychutnávania si prírodných, kultúrnych a technických pamiatok Slovenska pre všetkých tých, ktorí vyznávajú aktívny životný štýl pri pohybe na dvoch kolesách. Zmienené regióny môžu v súčasnosti využiť všetky aktuálne dostupné finančné prostriedky na rozvoj cyklistickej infraštruktúry a budovanie ubytovacích, stravovacích a opravárenských kapacít v rámci podpory malého a stredného podnikania. Je to zároveň skvelá príležitosť pre rozvoj cezhraničnej spolupráce v oblasti rozvoja cykloturistiky v našom krásnom Slovensku.

A čo mám v pláne v blízkej budúcnosti?

Okrem spomínaného dokončenia trasy EuroVela 13 z Bratislavy k tureckým hraniciam pri Čiernom mori by som sa rád previezol aj cyklotrasou EuroVelo 11, ktorá začína taktiež v nórskom Nordkappe, končí v gréckych Atenách a prechádza Slovenskom od Mníšku nad Popradom až do Kechnecu pri maďarských hraniciach.

Popri tom sa samozrejme pozrieť na dvoch kolesách aj po Slovensku. V tomto roku som takto prešiel z najvýchodnejšej slovenskej obce Nová Sedlica popri ukrajinských a maďarských hraniciach až do najzápadnejšej slovenskej obce Záhorskej Vsi. A chcem v objavovaní Slovenska pokračovať aj naďalej.

Peter Kľučka

Národný cyklookordinátor

Ministerstvo dopravy a výstavby SR